Včera mala veru krušný deň, ktorý by jej, ale určite ani sebe, nikto neprial. Stratila sa jej osemročná dcéra... no, stratila, bol to skôr útek z domu.
Neprišla zo školy v plánovanom čase. Po polhodine sa kolegyňa začala strachovať, lebo ani nedvíhala mobil (aj vaše mrňavé deti majú mobil?), no skutočný poplach nastal až vtedy, keď jej zavolala Zuzkina triedna, či už Zuzka prišla domov. Oznámila kolegyni, že po vyučovaní naňu Zuzka čakala pred školou, celá smutná, a že by veľmi chcela ísť k nej, lebo ju jej rodičia už neľúbia. Triedna jej vraj dohovorila a niekoľkými povzbudivými slovkami osušila slzičky. Dohodli sa, že jej po príchode domov hneď zavolá, no zatiaľ sa neozvala.
Takže sa rozbehla pátracia akcia. Manžel bol stiahnutý z turnaja v mariáši, ktorému vyhradil celé odpoludnie, ako mal v utorok vo zvyku, nasadli do auta a poďho ku škole. Najprv prešli celú trasu od školy domov, prehľadali aj širšie okolie, povypytovali sa okoloidúcich aj predavačiek z trafík a obchodov. No nikde nič. Kolegyňa zatiaľ obtelefonovávala mamičky Zuzkiných kamarátok, či jej dievčatko nie je u nich. No nebolo. Zuzka nebola ani u manželových rodičov, kam občas po škole zašla, keď u nich ešte nikto nebol doma. Starší syn si spomenul – keď mu volala, či Zuzka včera nebola nejaká čudná –, že sestra sa ho pýtala na význam slova smradi, že čo znamená, a že keď jej to vysvetlil, bola veľmi smutná.
A kolegyni vtedy zaplo. Spomenula si, ako niekoľkokrát pred manželom povedala vety ako: Starší smrad je už umytý? Pošli aj mladšieho smrada, nech si vydrhne zuby, a pod. Inšpiráciou jej bol film Pelíšky, ktorý sa jej náramne páči, zbožňuje hlavne Donutila v tomto filme, ako aj všade inde. Ten práve vo filme Pelíšky volal svoje deti smradi, smrade. Dávali si pred deťmi pozor, aby to tie nepočuli, no ako sa ukázalo, až tak celkom sa im to nepodarilo. Svoje deti obaja milujú, o čom dobre viem, no ak sa niekedy chceli trochu uvoľniť či rozveseliť, potichu o nich rozprávali ako o smradoch. Neškodná zábava, mysleli si.
No keď bolo pol deviatej večer a Zuzku stále nenašli, prešla ich chuť na vtipkovanie už doživotne, ako si obaja v duchu hovorili. Kolegyňa si spomenula, ako ešte k tomu všetkému na Zuzku ráno kričala, lebo sa veľmi ponáhľala a dcéra nemohla nájsť akúsi písanku.
Začala sa vciťovať do pocitov dievčatka, ktoré jej rodičia volajú tou najškaredšou nadávkou, aká existuje (tak jej význam slova smradi vysvetlil vydarený štrnásťročný brat), ako sa teraz niekde s plačom túla, je jej smutno, lebo ju zradili dvaja najbližší ľudia, dvojjediný stred jej vesmíru, určite najväčšia istota, akú mala. To nie! Kvôli takémuto hlúpemu nedorozumeniu nemôžem prísť o svoju dcéru! Kolegyňa sa podobnými myšlienkami posúvala čoraz bližšie k okraju priepasti, do ktorej by sa zrejme o chvíľu nervovo zrútila, keby si nespomenula, že v prístrojovke má superlearningovú súpravu na učenie cudzích jazykov v hladine alfa.
"A načo Ti akože bola?" položil som jej otázku, ktorú ste si pred chvíľou položili zrejme aj vy.
"Vieš koľko vecí som už takto našla a na koľko udalostí spomenula?" odvetila.
"A čo, pomohlo?" pýtam sa ďalej.
"Je to úžasná vec, ona zachránila moju dcéru," vyhlásila a rozpovedala mi, ako to ďalej pokračovalo.
Sadla si do auta, zapla CD prehrávač s akousi relaxačnou hudbou a na oči dala okuliare s bielymi diódami. Povedala si: Pane Bože, daj, aby mi to pomohlo.
O chvíľu vraj úplne jasne a zreteľne vedela, kde Zuzka je. Povedala manželovi, nech naštartuje, že Zuzka je určite pri tých mačičkách, ktoré deň predtým objavili pri jednej schátralej stodole. Dlho ich hladkala a prosila mamičku, aby si ich vzali domov. Išlo o čiernu mačku s troma mačiatkami. Manžel sa len uškrnul, no predsa sa tam vybrali – a tam Zuzku skutočne našli: premrznutú, uplakanú a hladnú. Povedala im, že tam s mačičkami chcela umrieť, lebo sa jej páčilo, ako veľká mačka ľúbi svoje mačiatka, a oni už ju neľúbia. Chcela tam vraj ostať, kým nezomrie od hladu, lebo babka jej povedala, že keď nebude jesť, tak od neho určite zomrie.
Keď mi to kolegyňa dopovedala, opýtal som sa jej: "A si si istá, že Ti pomohol ten prehrávač s okuliarmi?"
"Samozrejme," odvetila.
"A čo keď ti pomohol Ten, ktorého si požiadala, aby tá hladina alfa fungovala?"
Kolegyňa sa zamyslela a povedala: "Možno máš pravdu, skutočne som si krátko predtým spomenula na Pána Boha a potom povedala: Pane Bože, daj, aby mi to pomohlo."
